V ankete zameranej na ADHD sa zapojilo spolu 28 ľudí, 19 žien a 9 mužov.
Otázka – Čo je podľa Vás ADHD? (respondenti mohli označiť viac možností) nebola prvou otázkou ankety, ale v rámci popisu ADHD uvádzame odpovede ako prvé.
Problém s výchovou alebo disciplínou, nadmerným sledovaním televízie alebo zlou stravou – 2 odpovede
Porucha pozornosti s hyperaktivitou – 26 odpovedí
Príznaky AHD sa zvyčajne prvýkrát prejavia v ranom veku – 15 odpovedí
Niečo, čo si ľudia vymýšľajú a zveličujú – 1 odpoveď
Je to neurologická porucha, ktorá môže mať aj pozitívne stránky napríklad kreativitu – 25 odpovedí
Aké sú diagnostické kritériá ADHD?
B. Magurová a J. Štefániková uvádzajú v Štandardných diagnostických, preventívnych a terapeutických postupoch pre psychologický manažment dospelého pacienta s poruchou pozornosti s hyperaktivitou (F90.0) nasledovné diagnostické kritériá podľa DSM – V. pre ADHD:
A. Pretrvávajúca nepozornosť a/alebo hyperaktivita a impulzivita, ktoré narúšajú úroveň psychických funkcií alebo vývin tak, ako je to charakterizované v bode (1) alebo (2).
(1) Nepozornosť: najmenej 6 alebo viac príznakov musí pretrvávať najmenej 6 mesiacov a sú v takej miere, ktorá je problematická a nezodpovedá vývinovej úrovni jedinca, a majú priamy negatívny dopad na sociálne alebo školské/pracovné aktivity.
Tieto príznaky nie sú prejavom len opozičného správania, vzdoru, hostility alebo dôsledkom neschopnosti porozumieť úlohám a inštrukciám. U starších adolescentov a u dospelých (17 rokov a starších) sa požaduje prítomnosť najmenej 5 príznakov.
Príznaky nepozornosti:
a) Postihnutý jedinec často nie je schopný venovať úplnú pozornosť detailom, alebo z nepozornosti robí chyby v školských úlohách, v zamestnaní alebo pri iných aktivitách (napr. prehliadne detaily alebo si ich nevšimne, práca nie je presná).
b) Má často problémy s udržaním pozornosti pri plnení úloh alebo pri hre (napr. má problém udržať pozornosť počas vyučovacej hodiny, konverzácie alebo pri dlhšom čítaní).
c) Keď sa mu priamo niečo hovorí, často sa zdá, že nepočúva (napr. je myšlienkami inde, dokonca aj keď nie sú prítomné jasné rušivé signály).
d) Často nesleduje inštrukcie, nedodržiava pokyny a nedokáže dokončiť školské úlohy, domáce práce alebo úlohy v práci (napr. danú úlohu začne, ale rýchlo stráca pozornosť a ľahko sa rozptýli).
e) Má často problémy s organizovaním úloh a činností (napr. ťažko zvláda na seba nadväzujúce úlohy, má problém udržať si veci v poriadku, práca je neporiadna, je zle zorganizovaná, nedokáže si dobre rozvrhnúť čas, nie je schopný dodržať termíny).
f) Často sa vyhýba úlohám, ktoré si vyžadujú dlhodobé duševnú úsilie (napr. školské alebo domáce úlohy; u starších adolescentov a u dospelých je to napr. príprava referátov, vypĺňanie formulárov, zaoberanie sa dlhými textami).
g) Často stráca veci, ktoré sú nevyhnuté pre určité úlohy alebo aktivity (napr. školské pomôcky, ceruzky/perá, knihy, nástroje, zadania úloh, alebo peňaženku, kľúče, dokumenty, mobil, okuliare).
h) Dá sa ľahko rozptýliť vonkajšími podnetmi (u adolescentov a dospelých tu môžeme zahrnúť aj prítomnosť vzájomne nesúvisiacich myšlienok).
i) Počas denných aktivít je často zábudlivý (napr. zabúda na svoje úlohy, starší adolescenti a dospelí zabúdajú na telefonáty, platenie účtov, na dohodnuté schôdzky).
(2) Hyperaktivita a impulzivita: najmenej 6 príznakov musí pretrvávať najmenej 6 mesiacov; príznaky sú v takej miere, ktorá je problematická a nezodpovedá vývinovej úrovni jedinca, a majú priamy negatívny dopad na sociálne alebo školské/pracovné aktivity.
Tieto príznaky nie sú len prejavom opozičného správania, vzdoru, hostility alebo dôsledkom neschopnosti porozumieť úlohám a inštrukciám. U starších adolescentov a dospelých (17 rokov a starších) je požadovaná prítomnosť najmenej 5 príznakov.
Príznaky hyperaktivity – impulzivity:
Hyperaktivita
a) Často sa nepokojne pohybuje alebo sa hrá s rukami alebo s nohami alebo sa vrtí na mieste (napr. na stoličke).
b) Často odchádza z miesta v situáciách, pri ktorých sa očakáva, že by mal sedieť (neobsedí v triede, vstáva od stola, odchádza z kancelárie alebo z iného pracovného miesta, prípadne opúšťa miesto v situáciách, kedy sa predpokladá, že by tam mal zostať).
c) Často pobehuje alebo nie je schopný pokojne sedieť v situáciách, kedy to nie je vhodné (pozn. u adolescentov alebo dospelých sa môže prejavovať len ako subjektívny pocit nepokoja).
d) Často sa nedokáže pokojne hrať sa alebo sa pokojne zapojiť do voľnočasových aktivít.
e) Je stále v pohybe, akoby bol „poháňaný motorom“ (napr. nedokáže byť v kľude alebo sa necíti dobre, keď má dlhšie vydržať v kľude, napr. v reštauráciách, na poradách; druhí ho môžu vnímať ako nepokojného, alebo sa s ním ťažko udrží krok).
f) Často nadmerne rozpráva.
g) Často vyhŕkne odpoveď na otázku skôr, ako je otázka dokončená (napr. dokončuje vety ostatným, nie je schopný počkať, kým na neho v rozhovore príde rad).
h) Často nie je schopný počkať, až príde na rad (napr. pri čakaní v rade v obchode).
i) Často prerušuje alebo vyrušuje druhých (napr. skáče do reči, pletie sa iným do hry alebo do aktivít; môže si od druhých požičiavať veci bez toho, aby ich o to požiadal a dostal na to povolenie; starší adolescenti a dospelí môžu zasahovať druhým do činnosti alebo prevziať to, čo robia druhí).).
B. Príznaky nepozornosti a/alebo hyperaktivity – impulzivity boli prítomné pred 12. rokom života.
C. Príznaky nepozornosti a/alebo hyperaktivity – impulzivity sa vyskytujú v najmenej dvoch rôznych prostrediach (napr. škola/práca, domov, v kontakte s priateľmi alebo príbuznými; pri iných aktivitách).
D. Musia byť prítomné jasné dôkazy, že tieto príznaky ovplyvňujú alebo znižujú úroveň života v sociálnej, školskej alebo pracovnej oblasti.
E. Vyšetrením bola vylúčená prítomnosť pervazívnej vývinovej poruchy, schizofrénie alebo iných psychotických porúch, príp. ďalších duševných ochorení (napr. afektívna porucha, úzkostná porucha, disociatívna porucha, porucha osobnosti, intoxikácia látkou alebo jej vysadenie).
Ako môžeme vidieť, nie je to iba o neposednosti a pohybovom nepokoji v rôznom prostredí, ale aj o začiatkoch už v detstve pred 12. rokom života. Diagnostikovanie patrí do rúk odborníkom psychológom a nie do hľadania na AI či prostredníctvom „Dr. Google“.
Otázka – Napadlo Vás niekedy, že máte ADHD?
18 odpovedí NIE, 10 odpovedí ÁNO
Otázka – Je podľa Vás ADHD častá alebo naopak zriedkavá diagnóza?
23 odpovedí – častá diagnóza, 5 odpovedí – zriedkavá diagnóza
Zvýšenia povedomia o ADHD prirodzene vedie k tomu, že si viacerí ľudia uvedomujú niektoré jej prejavy a zvažujú ich aj vo svojich životoch. Ako keď čítame o úzkostiach a zvažujeme, či ich nemáme aj my. Treba si však uvedomiť, že výskyt symptómov nemusí hneď viesť ku diagnóze. Môže byť len ohraničeným prejavom v určitej fáze životného príbehu.
Zvýšenie povedomia o ADHD vedie zjavne respondentov k tomu, že vnímajú výskyt nadmerne až v 82% odpovedí. Svetová zdravotnícka organizácia uvádza prevalenciu od 2 do takmer 18% populácie.
Otázka – Čo si myslíte o ADHD?
Odpovede boli v duchu: Porucha pozornosti, ktorá dosť komplikuje bežne prežívanie osôb, pokiaľ si neurobia svoj systém ako ju zvládať. Môže byt náročná aj pre okolie danej osoby a aj pochopenie a “rešpektovanie”, že človeka dokáže obmedzovať, že takýto ľudia rozrobia veľa veci naraz a nič nedokončia, že je to porucha, ktorá môže prestavovať problém najmä počas školy.
Že to je častá diagnóza, s ktorou sa ale dá pracovať a žiť, ak človek na sebe pracuje, napríklad aj cez terapiu.
Aj keď existujú odborníci ktorí vedia pomôcť, je to náročná diagnóza je pre dotyčnú osobu aj pre jej najbližších príbuzných. Respondenti si myslia, že jej treba venovať pozornosť a že to nie je „zlá výchova“, ale diagnóza, s ktorou sa dá plnohodnotne fungovať ak človek pochopí sám seba a naučí sa s ňou vedome pracovať. Jeden respondent upozornil na vplyv dlhého používania telefónu, iný že si každý druhý človek myslí, že ju má.
Podľa jednej respondentky sa vo svojom okolí stretla skôr s istou formou stigmatizácie/ nálepkovania alebo aj ospravedlňovania človeka na druhej strane.
Na záver odpovedí na túto otázku bola odpoveď, že musí byt ťažké s ňou žiť ale nie nemožné. Správny prístup k tejto diagnóze je tou správnou cestou na vyriešenie veľa veci s ňou spojených. Niekedy býva považovaná za výmysel, ale zjavne ovplyvňuje životy mnohých ľudí.
Otázka – Ako je podľa Vás možné pracovať s ADHD?
Práca s ADHD je podľa respondentov najmä prostredníctvom psychoterapie (prípadne aj medikáciou u psychiatra), vytvorením harmonogramu úloh, vrátane pochopenia, z čoho “plynie a vzniká”, so zohľadnením genetických predispozícií, traumatického detstva. V terapii sa môžeme učiť sami so sebou pracovať, využívať “postupy a pomôcky” pre lepšie zvládanie situácii, naplno využiť individuálne silne stránky, ktoré ponúka (umenie, kreativita, hudba, šport..), informovať a empaticky “naučiť” okolie daného človeka o jeho rešpektovanie a zvládanie situácií.
Dôraz bol kladený aj na lásku a pochopenie, citlivý prístup k osobám s touto diagnózou a nie odsudzovanie, ale prácu s talentom, ktorý sa za ADHD skrýva. Zaujímavá bola aj odpoveď, podľa ktorej je potrebné osobe s ADHD nechať istý priestor pre prejav a súčasne držať mantinely hraníc s úctou a rešpektom k nej. Alebo sa orientovať na krátkodobý cieľ, motiváciu, oceňovanie, pozitívnu motiváciu. Naučiť sa s tým žiť, ťažiť z toho to dobré a postupným učením sa regulovať negatívne prejavy.
Ako zásadnú vnímame aj odpoveď podporujúcu viac odbornosti a menej rád od laikov na sociálnych sieťach.
Záver: Na základe výsledkov sa ukázalo, že takmer tretina účastníkov (35,7%) už niekedy bola presvedčená, že má ADHD. To môže naznačovať, že ľudia sa často stotožňujú s niektorými symptómami tejto diagnózy. Väčšina účastníkov (64,3%) naopak uviedla, že nad touto možnosťou ani neuvažovala. V ďalšej otázke väčšina účastníkov (82,1%) považuje ADHD za častú diagnózu. Výsledok môže poukazovať skôr na narastajúcu informovanosť verejnosti o tejto poruche ako na jej výraznejšie zastúpenie v populácii.
Respondenti vnímajú ADHD ako diagnózu, ktorá je častá a rozšírená, no nie vždy správne diagnostikovaná. Viacerí zdôraznili, že napriek jej náročnosti môžu s ňou plnohodnotne fungovať, ak má človek podporu a vytvorí si istý systém zvládania. Účastníci si uvedomujú, že ADHD môže ovplyvňovať každodenné fungovanie, školu, prácu aj vzťahy. Objavil sa aj názor, že diagnózu niektorí ľudia môžu využívať ako ospravedlnenie svojho správania. S tým máme osobnú skúsenosť aj v rámci našej Ambulancie klinickej psychológie NEONYX, keď bola diagnóza ADHD vstupenkou ku úľavám v škole, alebo „dobrým vysvetlením“ ťažkostí v živote, ktoré nie a nie prekonať. Objavil sa aj názor, kedy respondent vyjadril, že: „si každý druhý človek myslí, že ju má“. Je možné, že s viacerými príznakmi sa možno stretávate aj vy sami. Na internete koluje mnoho článkov či videí. Nie vždy však ide o odborné a overené informácie. Buďte preto opatrní a pre spoľahlivé diagnostikovanie sa obráťte na kompetentných odborníkov. Zozbierané údaje od našich respondentov ukazujú, že väčšina z nich vníma ADHD ako skutočnú diagnózu, ktorá si vyžaduje pochopenie, odborný prístup a podporu.
Pri otázke s viacerými ponúkanými možnosťami väčšina respondentov správne identifikovala ADHD ako poruchu pozornosti s hyperaktivitou (92,9%) a zároveň ju vnímala ako neurologickú poruchu s možnými pozitívnymi stránkami (89,3%). Viac než polovica účastníkov (53,6%) vedela, že ADHD sa prejavuje už v ranom detstve, čo je dôležitá informácia najmä z hľadiska včasnej diagnostiky. Zároveň však výsledky naznačujú, že časť účastníkov si nie je dostatočne istá svojou odpoveďou. Negatívne mýty o ADHD sa však vyskytli len ojedinele. Len jeden respondent označil ADHD za vymyslenú diagnózu a dvaja respondenti sa priklonili k odpovedi, že daná diagnóza je dôsledkom zlej výchovy alebo disciplíny. I napriek tomu, že šlo o malé percento nesprávnych odpovedí, nemalo by byť prehliadané. Mýty o ADHD môžu ovplyvňovať prístup k diagnostike a liečbe. Správnosť informácií je preto kľúčová.
Otázka zameraná na prácu s ADHD priniesla viaceré zaujímavé odpovede. Za najviac efektívne považujú účastníci využívanie komplexného prístupu: napríklad kombinácia psychoterapie aj farmakoterapie, podporu zo strany rodiny či školy, prípadne vytváranie rutiny, krátkodobých cieľov či harmonogramov. Odpovede tiež zdôrazňovali potrebu empatie a neodsudzovania. Zaujímavosťou je, že viacerí účastníci sa zamerali prácu so silnými stránkami osobnosti (napríklad kreativita), čo môže podporovať motiváciu, ale aj zvládanie náročných prejavov poruchy.
Ambulancia klinickej psychológie NEONYX
odborná KBT terapia a diagnostika v Žiline
NEONYX, s. r. o. všetky práva vyhradené