Predstavte si, že kráčate cestou. Na jednej strane v diaľke zbadáte odstavený vlak, ktorý má poruchu a zbiehajú sa okolo neho hasiči. Na druhej strane sú deti, ktoré tancujú a spievajú, je počuť smiech. Kam sa zameria váš zrak? Alebo ak na jednej strane sa budú dvaja ľudia hádať a na druhej strane bude usmievajúci sa pán. Koho si skôr všimnete? Ak vyhral odstavený vlak a hádajúci sa ľudia, čítajte prosím ďalej. Týchto nasledujúcich pár riadkov bude venovaných téme pozornosť. Ak vložíme do mlynčeka mäso, nemalo by nás prekvapiť, že výsledkom môže byť budúca fašírka. Ak hľadáme iba chyby, nachádzame ich a môžeme kritizovať. Ak vnímame snahu a úspech, môžeme ho pochvalou posilniť. Nakoniec si môžeme uvedomiť, že spôsob, ako sme nastavení rozhoduje o výsledku. Trochu to môžeme skomplikovať, ak si povieme o situácii, kde nám dá človek A pochvalu a druhý človek B kritiku. Komu potom veriť? Čo ak je reálnou odpoveďou možnosť C. Tá by hovorila o tom, že si máme veriť sami a ak už niečo spochybníme, máme vo vlastných rukách možnosť nápravy či zmeny. Veď iných aj tak priamo nezmeníme, korigovať môžeme skôr seba. A na konci tohto celého zodpovedáme len za seba a svoje správanie. V tme si môžeme posvietiť baterkou, aby sme videli a nenarážali do vecí, neotĺkli si kolená. Baterka poskytuje svetlo v smere, kam svietime. Nielen za nami, ale aj okolo svetla je vlastne tma. Ak baterku posunieme, osvetlíme inú časť okolia, avšak to, čo bolo predtým osvetlené, sa teraz ponorí do tmy. Naša pozornosť funguje ako baterka, keď vnímame iba to na čo sa zameriavame. Neosvetlené akoby neexistovalo, nejasné spomienky sa nie veľmi detailne vynárajú v pamäti z predtým osvetlených miest. Ak naša myseľ spracuje iba to, čo prešlo lievikom pozornosti, môžeme prehliadať aj zvuky a iné stimuly, ktoré nás obklopujú, ale neboli zahrnuté v našej pozornosti. Keď teraz čítate tento článok, môžete ignorovať napríklad okoloidúce auto, alebo rozhovor ľudí kráčajúcich obďaleč. Okrem zámernej pozornosti môžeme rozlíšiť aj pozornosť mimovoľnú. Zámernú smerujeme podľa vlastného rozhodnutia, mimovoľnú ak ide okolo auto, ktoré máme aj my sami, alebo ak padne naše meno v rozhovore tých neďalekých ľudí (a pritom nemusia hovoriť o mne).
Evolúcia negativity Negatívne veci majú vždy prednosť pred pozitívnymi, to je isté pravidlo pozornosti. Prečo? Aj pozornosť ako súčasť kognitívnych funkcií má istý cieľ, a to vyhnúť sa nebezpečiu. Tie „pekné“ veci to majú ťažké, pretože z hľadiska prežitia nie sú kľúčové, nevšímame si ich spravidla ako prvé. Napríklad keď človek prechádza cez cestu, pozornosť smeruje na možné auto, ktoré by mohlo signalizovať nebezpečie. Toto nastavenie je evolučné. Boj o prežitie bol na prvom mieste. Namiesto užívania si západu slnka sa naši predkovia striedali na stráži a dávali do pozornosti signály ohrozenia (tma, zvuky lesa či šuchot v tráve), aby ich nenapadli iné kmene alebo divé zvieratá. Od prírody sme nastavení tak, aby sme sa najskôr zameriavali na negatívne, ohrozujúce aspekty a až na druhom mieste sa tešili z toho pozitívneho. V novodobých prejavoch si môžeme uvedomiť, že nás zaujmú skôr katastrofické a negatívne správy sociálnych sietí. Tie milé rýchlejšie zabúdame. Aj Dr. Google ponúka skôr nereálne a menej trefné katastrofické scenáre typu rakovina či iné smrteľné choroby ľuďom zneisteným ich zdravotným stavom. Veď ak by bola odpoveď bežnej chrípky či zneistenia v úzkosti, nebolo by to až tak vyhľadávané a čítané.
Nastavenie pozornosti môžeme z určitého uhla pohľadu zjednodušiť na optimistické a pesimistické. Niekedy máme pocit, že je okolo nás akosi viac pesimistov, frflošov a sťažovateľov. Veď očakávanie problémov a horšieho priebehu nás môže chrániť pred sklamaním z naivného optimizmu. A ak chceme prežiť, môže byť práve opatrnosť a obrana pred rizikami tou správnou stratégiou. Akurát sa nám ľudia vyhýbajú, nestoja o kontamináciu našou negativitou. Otázkou je ako teda môžeme NEmyslieť len na to negatívne? Alebo ako môžeme myslieť aj na to pozitívne? Ak chceme vnímať krásu, úsmevy a pochvaly, môžeme sa o to postarať zamierením baterky svojej pozornosti aj na to, čo nám prináša príjemné emócie. Čo púšťame dnu, má väčšiu šancu z nás vychádzať aj von. Ale my rozhodujeme o vlastnom nastavení. V realite máme v sebe kúsok pesimistu i optimistu. Realistické je dať priestor obom. Pragmatické je pripustiť ich zmysel a rozhodnúť sa, kým chceme byť. Možno sa nám bude lepšie zaspávať a ráno vstávať z postele, keď sa budeme mať na čo tešiť. Či pôjdeme do práce zamračení, alebo očakávajúci voňavú kávu s kolegom. Či pôjdeme na dovolenku s obavami z počasia, alebo pribalíme do tašky aj dobrú náladu. Ale ak unesieme dáždnik, dážď nás až tak neprekvapí a neuväzní na izbe hotela. Na záver malá poznámka. Pozornosť je iba začiatok, vstup. Definuje naše nastavenie, smer lúča baterky. Spracovanie vnímaného v našom okolí dopĺňame aj vlastnými myšlienkami (logika, spomienky, fantázie) a emóciami (napríklad radosť či strach, hnev). Von z nás ide naše správanie. Či sa sami usmejeme, alebo zamračíme. Či sa životu vyhýbame, alebo v ňom žijeme. A z toho všetkého sa vytvárajú zvyky, naša osobnosť. Tak kým chcete byť?
Ako využiť mindfulness na dovolenke? Mindfulness môžeme preložiť ako všímavosť. Predstavuje techniku, ktorá sa využíva aj u nás v ambulancii. Predpokladom je uvedomenie si toho, čo je reálne. Snažíme sa využiť viaceré zmysly (okrem zraku aj sluch či napríklad čuch), vnemy prežívame, čo nám umožňuje lepšie pochopiť seba samých a zmeniť svoj život k väčšej spokojnosti. Bez pozornosti by nebol mindfulness. Vyskúšajte si spolu s nami minduflness na dovolenke pri mori: zastavte sa (sadnite si alebo len zostaňte stáť) na začiatok si pomenujte pre seba ako sa teraz cítite a udajte mieru danej emócie čo vidíte? čo počujete? čo cítite? (pachy) čo môžete cítiť hmatom? teraz si zavrite oči čo môžete vnímať zmyslami, ktoré vám zostali? ako sa cítite teraz, aká je intenzita vašej emócie?
Príklad: „Sadla som si na pieskovú pláž, len pár metrov od mora. Cítim sa dobre (od nula do desať je to na stupnici 6). Vidím pred sebou ako sa nadvihujú vlny v mori, v pozadí sa hrajú deti. Počujem smiech detí a hudbu z pláže. Cítim vôňu čerstvo uvarenej kukurice, ktorú po pláži predávajú. Ako sedím na pláži cítim pod sebou teplý piesok, do ktorého sa moje telo ponára. Keď som si zavrela oči, už nemám čo vnímať zrakom. Opäť počujem ten smiech detí, ale je akosi viac intenzívnejší. Moje ruky sa dotýkajú piesku, ktorý sa jemne rozpadá pomedzi prsty. Je mi príjemne. Od mora vanie chladný vánok, ktorý cítim na tvári. Je mi dobre, lepšie než dobre (intenzita 8).“
