Predstavte si, že máte možnosť nasadiť si niekoho „emocionálne okuliare“ a vidieť svet očami druhého človeka. Takto by sa dala stručne popísať empatia – schopnosť vcítiť sa do pocitov a vnútorného sveta iných a reagovať na ich potreby s porozumením a súcitom. V bežnom živote je empatia neodmysliteľnou súčasťou zdravých vzťahov či už v rodine, medzi partnermi alebo priateľmi. No rovnako je dôležitá aj na pracovisku, kde môže prispieť k zdravšej pracovnej atmosfére a zároveň slúžiť ako prevencia pred vyhorením a mobbingom.
Mobbing je jednou z foriem psychickej šikany na pracovisku, pri ktorej dochádza k opakovanému ponižovaniu či obťažovaniu až k úplnému vyčleneniu zamestnanca či už zo strany kolegov alebo nadriadených.
Formy mobbingu:
– ignorovanie či vylučovanie zo skupiny,
– šírenie klebiet alebo falošných informácií,
– vystavovanie obete neprimeranému množstvu práce,
– prehnané kontrolovanie práce v neprimeranej miere,
– verbálne útoky, zosmiešňovanie, urážky,
– znevažovanie práce alebo znižovanie schopností obete,
– privlastňovanie si vykonanej práce šéfom či kolegom,
– sexuálne obťažovanie.
V mobbingu na pracovisku existujú tri hlavné roly, ktoré tvoria „mobbingovú triádu.“ Prvou je agresor, teda osoba alebo skupina ľudí, ktorí mobbing začínajú a robia. Agresorom môže byť nielen nadriadený, ale ktokoľvek. Zaujímavé je, že aj samotný agresor mohol byť v minulosti obeťou šikanovania. Za obeť si môže vybrať niekoho kvôli jeho či jej odlišnosti, iným názorom či jednoducho z dôvodu prekážania agresorovi z akýchkoľvek dôvodov. Okrem agresora a obete je tu ešte jedna rola, ktorá môže byť v celom procese mobbingu tou najdôležitejšou, kľúčovou – svedkovia mobingu, ľudia v okolí. Práve ich pasivita a mlčanie môže šikanovaniu ešte viac napomáhať, ale často je nevyhnutná aj pre jeho zastavenie.
Príklad: Po preradení na iné miesto v inej partii sa zamestnanec stretol s neprijatím do skupiny a čiastočne s ostrakizáciou, teda odsunutím až vylúčením zo skupiny. Tým, že sa v práci snažil ukázať, že ju zvláda, kolegovia sa na jeho snahe zviezli a nechali ho robiť viac, nepomohli mu ani keď nestíhal a obetoval aj časť zo svojej prestávky. Situáciu zmenila až nová zamestnankyňa, s ktorou si začali navzájom pomáhať a ktorá zmenila nastavenie skupiny a nenechala ho bokom. Šéf si vraj všímal iba plnenie výkonu, vzťahy neriešil. Keby neprišla do skupiny nová zamestnankyňa, asi by frustrovaný zamestnanec sklamaný a vyčerpaný, no hlavne nepochopený, z práce odišiel. Odchod vnímame ako krajnú možnosť, keď sa mobbing nedá ani snahou riešiť.
Jedným z kľúčových nástrojov pre šikanovaného zamestnanca môže byť asertivita. Tú môže zamestnanec využiť a aktívne brániť svoje práva, stanovovať svoje hranice, chrániť svoje sebavedomie. Nie je totožná s agresivitou na úkor iných. Ani poslušný a ústupčivý zamestnanec, ktorý sa brániť nevie, sa nevyhne pocitom bezcennosti a neistoty, strachu z ďalších útokov čím sa prirodzene môže znížiť aj jeho sebavedomie.
Príklad: Po ceste z práce k autobusu ju už niekoľko týždňov dobiehal jeden vedúci s návrhmi na kávu, večeru až spoločný víkend, ktoré odmietala. Ale keďže je to vedúci, bolo ťažké mu dať ráznejšie hranice, nieto ešte o tom s niekým hovoriť. Bolo jej to veľmi nepríjemné. Raz si to však všimol jej kolega a spýtal sa jej, či jej mám pomôcť. Aj keď odmietla, povedal šéfovi, že ak neprestane, môžu sa stretnúť za bránou a povedať si to ako chlapi, alebo osloví odborárov o pomoc. Agresívne vyhrážky samozrejme v poradenstve nepodporujeme, ale sami nevieme, čo šéfa zastavilo. Možno to bol iba fakt, že zamestnankyňa v tom neostala opustená sama.
Poslušnosti ako takej vo veľkej miere venoval sociálny psychológ Stanley Milgram. Vo svojom najznámejšom experimente sa zameral na posúdenie poslušnosti voči autorite. Do experimentu bol zapojený „učiteľ“ (účastník), „žiak“ (herec) a experimentátor (autorita). Účastníci boli presvedčení, že sa zúčastňujú na štúdiu o učení. Učiteľ mal dávať žiakovi otázky a za každú nesprávnu odpoveď ho trestať elektrickým šokom, pričom jeho intenzita sa s každou chybou zvyšovala. Žiak predstieral bolesť, pričom v skutočnosti nijaké elektrické šoky nedostával. Cieľom experimentu bolo zistiť do akej miery sú účastníci schopní zájsť, aj keď si uvedomujú bolestivosť šokov. Výsledky ukázali, že viac ako polovica účastníkov pokračovala až do maximálnej úrovne šoku, aj keď vedeli, že spôsobujú bolesť. Tento experiment nám môže pomôcť pochopiť, prečo aj svedkovia mobbingu na pracovisku často nekonajú, aj keď vnímajú nespravodlivosť. Strach z autority a túžba vyhnúť sa problémom môžu viesť k tomu, že radšej mlčia a pasívne sa prizerajú. Poslušnosť je niečo, čo nás sprevádza už od detstva – v určitých situáciách je dokonca nevyhnutná, pretože ako by predsa vyzeral náš svet, ak by si každý mohol robiť čo sa mu zachce ? Avšak môžu nastať situácie, kedy je viac dôležité byť „neposlušným“ a postaviť sa tak nespravodlivosti – napríklad aj v prípade mobbingu na pracovisku, keď sa môže stať hrdinom práve ten, ktorý sa odváži zasiahnuť.
